wz

CHRISTMAS ALL THE YEAR - VIANOCE PO CELÝ ROK
 Tak možno povedať o človeku (ľuďoch), ktorému každý deň žiari úsmev na tvári
ako slniečko a mesiac na oblohe.

ANJELI STRÁŽNI

Moji priatelia z detstva, dievoctva, raného manželstva i dnes

Piliere priateľstva sú:
1. Dôvera - ak priateľstvu zoberieme dôveru, stratí svoj obsah. Zostane ako prázdne slovo bez významu.
Stratí sa nežnosť a dôstojnosť toho druhého. Už je len jedným z tých mnohých,
s ktorými sa dennodenne stretávame na ulici.
2. Vernosť- ak chýba vernosť, nemožno hovoriť o priateľstve.
Ako manželstvo potrebuje vernosť – tak aj priateľstvo.
3. Cnosť . Tieto tri piliere treba udržiavať a rozvíjať.

"Ach, tá úľava, tá nevýslovná úľava cítiť sa bezpečne s priateľom; keď mi nikto neváži myšlienky ani nemeria slová,
ale môžem ich všetky zo seba vysypať, tak ako sú, plevy spolu so zrnom, vediac, že tá verná ruka ich preoseje,
ponechá si, čo stojí za to, a potom, s láskavým dychom odfúkne zvyšok preč."

 

Anna, Anka, Aninka, Hanka

Pokiaľ človek osobne nespozná niečo ako "fluidum", "charizma", "autorita", tak asi ťažko uverí, že existujú ľudia z ktorých uvedené vyžaruje už či si to uvedomujú alebo nie. Pekná žena väčšinou sediaca nad papiermi a píšuca, preškrtávajúca čosi, prosto stále pracujúca, aj keď bola na liečení v Bojniciach a mala oddychovať. Na rozdiel od nej, oddychovala som výdatne, musela som navštíviť takmer všetko čo sa dialo okolo a samozrejme každý večer ísť na "muzikoterapiu" pri pohári bieleho vínka a s dobrou partiou (však Monika, Alenka atď.). Aninka sa nezúčastňovala akcií, ale... časom som ju doviedla k tomu, že aj inak treba v kúpeľoch pobudnúť a práca nie je zajac. Veď potom za ňou prišla kolegynka z práce a spolu dali dohromady materiály na vydanie časopisu - za jedno popoludnie - a pritom absolvovala aj posedenia s nami a aj "muzikoterapiu". Elegantná, príjemného vzhľadu, inteligentná, priama a úprimná, pravdu a slobodu milujúca  osôbka, ktorá doslova priťahovala k sebe zraky ľudí. Bola mi veľmi sympatická a mala som záujem zoznámiť sa s ňou, čo sa aj stalo a získala som priateľskú náklonnosť vzácnej osobnosti. Ona bola tá, ktorá nafotila moju obec a fotografie boli použité do brožúrky (až na to, že pani starostka nepokladala za povinnosť napísať tam autorku fotografií mysliac si, načo to písať, však fotky si dala Ty... čo ma dodnes mrzí). Vďaka jej ochote pomôcť som mala možnosť osobne sa spoznať s popredným historikom a konzultovať niektoré veci ohľadom histórie Chlebian...
Aninka ma oslovila práve svojou prirodzenou pracovitosťou s vyžarovaním pozitívnej energie do okolia a rozhovory s ňou boli "baladou", pretože má názory zhodujúce sa s jej charakterom, nadčasové, bez predsudkov a hlavne pre slobodu človeka s nesením zodpovednosti za ňu. Vynikajúca rozprávačka, ktorá dokáže jednoduchú vec podať takými slovami, že v každom prípade sa to nejaví ako bežná každodennosť a ku tomu so svojským humorom. Nejednu veselú chvíľu sme spolu prežili a ako partia sme sa s ňou aj patrične rozlúčili, s fanfárami, keďže oslavovala svoje narodeniny v tom čase.
Dodnes trvá naše priateľstvo aj keď sa nestretávame častejšie, ako je bežne zaužívané medzi priateľmi. Písomná komunikácia je takisto forma spojenia medzi ľuďmi, obzvlášť keď vedia, že si vždy a za každých okolností prajú navzájom len to najlepšie v živote. Aninka robí časopis celoživotne a má byť načo hrdá, práce jej je koníčkom a naopak, jej koníček je práca s časopisom. Jej charakteris-tickou črtou je schopnosť dať každému slobodu vyjadriť svoj názor bez akýchkoľvek pripomienok a komentárov z jej strany, vypočuje ubolených a aj poradí, no pokiaľ vidí cestu ako, tak aj osobne pomôže. Miluje svoju rodinu, je zodpovedný človek za seba a dokáže niesť zodpovednosť aj za svojich priateľov, ktorých má okolo seba vždy dosť. V hĺbke duše je citlivým človekom so zmyslom pre humanitu, pomáha slabým ľuďom zdvihnúť sebavedomie. Rada "cestuje", to vyplýva aj z jej zamestnania, veď treba vyhľadávať nové príspevky do časopisu. Dala mi kus zo seba práve tým, že všetko sa dá urobiť, keď to človek robí s láskou a trpezlivo, vytrvalo. U nej je totiž láska k životu a všetkému živému prioritou a následne vytrvalé konanie s božskou trpezlivosťou smerom k všeobsiahlej láske, teda k pokoju a mieru. Pri Aninke som si uvedomila práve hĺbku toho, že môžem robiť čokoľvek, no keď to budem robiť s láskou, tak žiadna práca nebude príjemnou či nepríjemnou povinnosťou. Nestačí len o tom vedieť, ide o to, uvedomiť si to a pri nej som si tento holý fakt naplno uvedomila a tým ma obohatila o rozšírenie obzoru vedomia.
Tak takáto je moja priateľka Anna, Anka, Aninka Holubanská, na ktorú nezabúdam a nezabudnem. Na ľudí rozdávajúcich bez nároku na ďakujem a vďakovčinenie až za hrob sa predsa zabudnúť ani nedá. Teší ma každý jej úspech a každá drobnosť, ktorú mi oznámi, ako aj pohľadnice, ktoré neviem kde zoháňa, sú abstraktné a krásne ako dobrá a priateľsky mi naklonená jej dušička.

Bájky
Prvá lekcia
Manželka akurát vyšla zo sprchy a manžel sa chystá sprchovať, keď v tom zaznie bytový zvonček. Manželka si cez seba prehodí osušku a ide otvoriť.
Pred dverami stoji sused Bob. Ešte skôr, než žena stačí otvoriť ústa, Bob spusti:
Dám ti 800 dolárov, keď si tu osušku na chvíľu dáš dolu. Po krátkom rozmýšľaní nechá žena osušku skĺznuť a zostane pred Bobom len v Evinom ruchu. Bob chvíľu pozerá, potom dá žene 800 dolárov a odíde.
Kto to bol? - pýta sa manžel, keď sa žena vrátila.
Len Bob odvedľa.
To je fajn, že prišiel. Dal ti tých 800 dolárov, ktoré mi dlžil?
Poučenie:
Pokiaľ existuje nejaká dôležitá informácia ohľadom budúcich ziskov, je lepšie riskovať a akcionárom to povedať včas. Zamedzíte tým možnému nepríjemnému odhaleniu v budúcnosti.
 
Druhá lekcia
Predavač, pokladnička a ich šéf idú spoločne na obed. Cestou nájdu starú  lampu a keď ju začnú utierať, objaví sa džin: Splním každému jedno želanie.
Prvému mne, prvému mne, volajú predavač s pokladníčkou. Želajte si - vyzve ich džin. Chcel by som byt na Bahamách, riadiť rýchly športový čln a nemať žiadne starosti - vraví predavač.
Puf - a predavač je preč.
Chcela by som sa opaľovať na Seychelách so svojim milým, nechať si robiť masáž a po ruke mat neustály prísun pina colády - vraví predavačka.
Puf - a predavačka je preč.
Tak ste na rade - obráti sa džin na manažéra. Chcem tých dvoch späť skôr ako skončí obedová prestávka - vraví manažér.
Poučenie:
Nechajte svojho šéfa, nech hovorí vždy prvý.
 
Tretia lekcia
Na strome sedela vrana a nerobila vôbec nič. Prišiel k nej zajac a pýta sa: Čo robíš? Len tak sedím a pozerám. Môžem si sadnúť tiež? Ale samozrejme, prečo nie.
A tak si zajac sadol pod strom. Vtom sa objavila líška, zajaca chytila a zjedla.
Poučenie:
Aby ste mohli sedieť a nič nerobiť, musíte sedieť veľmi vysoko.

Štvrtá lekcia
Zveruje sa moriak býkovi. Moc by som si želal, aby som mal toľko sily, že by som dokázal vyletieť až na vrchol vysokého stromu. Možno by som mal pre teba radu - vraví býk. Keď sa budeš denne hrabať v mojich výkaloch
a zobať z nich zrniečka, skoro zosilnieš a potom to možno dokážeš. Je v nich veľká výživná hodnota. Po niekoľkých dňoch tejto stravy moriak zistil, že ma dostatok sily vyletieť na najnižší konár. Po ďalších niekoľkých dňoch sa mu podarilo dostať sa vyššie a ešte vyššie, až nakoniec skutočne vyletel až na vrchol stromu. Krátko nato ho tam zbadal lovec a moriaka zostrelil.
Poučenie:
Občas sa vám podarí dostať sa na vrchol za hov..., ale pamätajte, že to hov... vás tam neudrží.
 
Piata lekcia
Na lodi sa plaví medveď, myš a žaba. Medveď si spieva, ale žabe sa to nepáči a strašne medveďovi vynadá. Medveď ju ignoruje. Myš sa len pozerá a keď vidí, že medveď neprestal spievať, vynadá mu tiež. Medveď sa naštve a myš aj žabu hodí do vody. Vo vode sa pýta žaba myši: Vieš plávať? Nie, plače topiaca sa mys. Tak prečo nadávaš medveďovi?
Poučenie:
Keď si kolega dovoľuje na nadriadeného, neznamená to, že si to môžeš dovoliť aj ty.

 

Vierka (pionierka)

Neviem či ste už mali pocit pri človeku, že ho poznáte celý život, hoci ste s ním pobudli iba niekoľko hodín, dní či týždňov. Uvedený pocit som naplno prežila práve pri mojej priateľke Vierke - pionierke. Zoznámili sme sa v kúpeľoch v Bardejove. Vierka toho veľa nenahovorila, zato ja som rapotala jedna radosť a tak sme sa navzájom dopĺňali až nakoniec sa to obrátilo, ona viac hovorila a ja som počúvala... hotová báseň prežiť chvíle s takýmto človekom! Po mesiaci sme boli vo vzťahu, akoby sme sa poznali od detstva a srdce zahrieva fakt, že sa máme rady a nemusíme sa ani vidieť ako je rok dlhý. Obom nám stačí to, že môžeme na seba myslieť s láskou a vedieť, že si navzájom prajeme len to najlepšie a tešíme sa z každej maličkosti; z napísaného listu či pohľadnice, telefonátu, oznamu o dianí v rodine a podobne. Drobnosti, bez ktorých si neviem predstaviť každodennosť a z čoho sa skladá mozaika nášho vzťahu vo forme cítenia, vnímavého pochopenia a priateľskej náklonnosti. Vierkinou charakteristickou črtou je ochota, láskavosť a priam materská starostlivosť o to, aby sa iný človek cítil dobre a bol šťastný. Z Vierky dobro priam srší do okolia a cíti ho každý, kto s ňou príde do styku. Zapísala sa mi do srdca a je v ňom natrvalo, duchovne sme  naladené na jednej frekvencii a to je vzácnosť, to je trvalá hodnota vzťahu ako takého. Máme rovnaký svetonázor. Ešte dodám, po prvom stretnutí v kúpeľoch sme sa dohodli a stretli sme sa tam znovu na liečení, kde sme pobudli ďalší mesiac spolu. Medzitým sa konali osobné návštevy... I Vierka je dnes už šťastná stará mama so všetkými radosťami i starosťami veku seniorov, ako  ja. A prečo priateľku Vierku nazývam "Vierka pionierka?" Nuž, ona mi hovorila, že som: "Anežka na ježka" a ja jej: "Vierka, otvor dvierka... (srdca)" a napokon "Vierka pionierka", lebo mala rada "rudou zář z východu" ako ja, keďže trojcípu červenú pioniersku  šatku som dala koze na rohy a tá ju povláčila a dožula tak, že bola k nepoužitiu....

Opačný extrém - Neschopnosť postarať sa
Hoci extrém materinského alebo kontrolujúceho starania sa o iných je vo vzťahoch veľmi častý, rovnako častý je aj opak. Nestarať sa alebo byť necitlivý pre potreby druhého znamená nemať záujem reagovať na potreby druhého. Byť „nestarostlivý“ znamená necítiť nič a nerobiť nič vo vzťahoch voči iným. Nestarostliví ľudia nie sú emocionálne priťahovaní voči ľuďom. V ich očiach badať odstup a v ich srdciach chlad. Ich prítomnosť nezahrieva nikoho.
Ľudia, ktorí nie sú schopní postarať sa o druhých, sú často ľuďmi, ktorí sami vo svojom živote nezakúsili starostlivosť zo strany iných. Môžu to byť ľudia, ktorí boli počas detstva zanedbávaní a zraňovaní vo vzťahoch. Takto si postupne osvojili presvedčenie, že starostlivosť bolí, a na základe toho sa vo svojom podvedomí rozhodli, že to nestojí za to. Namiesto hýbania sa smerom k iným sa radšej v mene sebaochrany hýbu od nich preč. Navonok môžu vyzerať hanbliví alebo utiahnutí; môžu reagovať nešetrne alebo agresívne. Môžu používať humor, alebo alkohol, alebo prácu, aby si držali ľudí emocionálne od seba. No nech k tomu, aby svoje pocity a emócie priklincovali na stenu a aby tak isto urobili s emóciami iných, používajú akýkoľvek psychologický mechanizmus, ich svet je svetom osamelosti. Voči sebe samým sú emocionálne rovnako bez záujmu, ako sú bez záujmu o emocionálnu blízkosť voči iným. Hoci sú vyhladovaní po obžive a ubolení po srdečnosti ľudskej blízkosti, ich uvedomovanie si týchto potrieb je vygumované a takmer neexistujúce. Nakoľko ich starostlivosť o seba nikdy nie je bez príchute sebaochrany, v starostlivosti o druhých budú mať vždy problémy.
Starostlivosť o iných – urobiť krok smerom k ľuďom, ktorý by bol preniknutý úctou a nabitý pocitmi – je krok rovnako kresťanský ako aj zdravý. Bez neho žiadny človek nemôže o sebe povedať, že je človekom zdravo integrovaným, naplno a celistvo dozretým. Bez neho žiaden jedinec nemôže vyhlásiť, že je verný posolstvu evanjelia – že je na ceste k svätosti.
Opravdivá starostlivosť ľudí mení. Vedie k rastu a tomuto rastu asistuje. Bytiu človeka dáva pevný základ. Pozýva ľudí, aby našli svoju cestu do domova svojej vlastnej pravdy. V biblickom rozprávaní o Ježišovom živote a službe je možné vidieť taký štýl starostlivosti, ktorý ľuďom dodával silu a energiu. Jeho kontakty a interakcie s ľuďmi viedli k ich rastu. Stávali sa silnejšími, vernejšími, schopnými stáť na vlastných nohách, schopnými prísť k novým chápaniam vecí: Bola tam žena, ktorá osemnásť rokov mala ducha neduživosti. Bola zhrbená a nemohla sa ani trochu narovnať. Keď ju Ježiš zbadal, zavolal si ju a povedal jej: „Žena, si oslobodená od svojej choroby,“ a vložil na ňu ruky. Ona sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha. (Lk 13, 11-13)
Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ ... Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“ (Jn 4, 28-29; 39)
Starať sa o ľudí znamená uschopňovať ich stáť vzpriamene. Znamená to odstrániť prekážky, ktoré ich tlačia k zemi a ktoré ich udržujú v stave bezmocnosti. Znamená to mať s nimi vzťah a kontakt z tváre do tváre, z očí do očí. Rozprávať sa s nimi ako so seberovnými. Dotýkať sa ich pravdou a napĺňať ich pocitom, že majú hodnotu; pocitom, ktorý sa preleje aj do všetkých ich ostatných vzťahov. Znamená to stáť vedľa cesty a dovoliť im, aby sa tešili z vlastnej slávy.
Srdeční ľudia. Zaujímajúci sa ľudia. Precítení ľudia. Cítiaci s inými. Hýbuci sa smerom k nim. Kŕmiaci srdcia a podopierajúci životy iných svojou prítomnosťou. Toto sú ľudia, ktorí nám hovoria o učeníctve a ktorí nám dokazujú, že kresťanstvo je možné. Ľudia, ktorí sa starajú. A ktorí sú pre nás obrazom Boha, ktorý sa tiež stará.

(Zo skrípt študenta)

 

Evelyn

Evka, Evelynka... dáma s vyberanými spôsobmi, taktom, ohľaduplnosťou a vysokým stupňom zodpovednosti a viazanosti na svoju rodinu. Spoznali sme sa celkom prozaicky - v kúpeľoch. Javila sa mi trochu neprístupná, zároveň nesmelá a pritom hrdá, mala pohľad, ktorý všetko okolo videl... a práve to ma na nej zaujalo, hrdý a pritom všetko vidiaci pohľad a istou dávkou nesmelosti. Napokon sme spolu bývali na jednej izbe počas liečenia a to Vám poviem, nemala pri mne na ružiach ustlané vzhľadom k tomu, že chrápem ako drevorubač. To som samozrejme ihneď pri nástupe na liečenie povedala mysliac na chuderky, ktoré musia mať ticho v noci, aby sa pokojne vyspali. A viete čo mi toto božie stvorenie -  moja priateľka Evelynka - povedalo:
- "Mne nevadí, že chrápete, veď môj pes Deny (má psa rasy ČAU ČAU s modrým jazykom) mi doma takmer denne chrápe pri posteli. Aspoň budem vedieť, že mám živú bytosť pri sebe a nebudem sa v noci báť!" V neznámom prostredí (a nielen v neznámom, ale i doma keď mala manžela na nočnej zmene) mala strach,  nedokázala spať sama v izbe a spávala v kúpeľoch ako Napoleón, iba nutné 2-3 hodinky a dosť. S Evelynkou som si naozaj užila veselosti, krásavica po ktorej si páni išli "krky vykrútiť", tak sa po nej obzerali. Robila som akúsi "kultúrnu referentku" pre celú 15 člennú partiu žien, pardón bolo nás štrnásť žien a jeden chlap Feri, ktorého som nazvala "Feri naša manželka". My sme boli tie, ktoré odmietali kadejaké lacné návrhy kúpeľných Don Chuanov a chceli sme sa zabaviť po liečebných kúrach, poprechádzať po okolí, navštevovať kultúrne pamiatky, výstavky, koncerty operných umelcov z Košického divadla atď., takže sme neprijali do partie (okrem Feriho našej manželky) žiadneho iného muža. Musím napísať, že na tohto pána leteli vydaja chtivé panie ako muchy na lep, no on sa medzi nás doslova skryl pred nimi, aby mal pokoj od kadejakých zoznamovačiek a návrhov, lebo miloval svoju manželku a bolo mu nepríjemné dobiedzanie žien. Keďže ma videl ako vodcu partie, obrátil sa na mňa s prosbou, že chce byť s nami, aby mal pokoj od ponúk kadejakých paničiek. Partia žien súhlasila... Na muzikoterapii sa narobil ako ťažný kôň, pretože musel s každou absolvovať aspoň jeden tanec, no zvládal to na jednotku, veľmi dobrý tanečník. S Evelynkou som sa zblížila natoľko, že aj po kúpeľnej liečbe sme sa navzájom stretávali a keď som mala cestu okolo, nikdy som ju neobišla a neobchádzam ani dnes po rokoch, prosto mi prirástla k srdcu. Jej vyberaný vkus, dobrosrdečnosť, logické myslenie, humánne sklony, obetavosť a schopnosť pridať sa k dobrej veci ma natoľko oslovili, že už si neviem ani predstaviť, že by nebola v mojom živote. Priateľstvo s ňou mi prinieslo do vienka poznanie, ako môže klamať prvý dojem, čiže istá "neprístupnosť", "hrdosť", no mňa to neoklamalo, naopak, brala som to na vedomie a oslovila som ju a vďaka zato, že ju mám za priateľku, už pomohla mnohým deťom, keďže posielala šatstvo, návlačky na periny, závesy a iné vybavenie, ktoré som núdznej štrnásťčlennej rodine nosila a odovzdávala. Urobila ich šťastnými nielen na Vianoce, ale i počas roka, keď svoj šatník a šatník svojich detí pretrieďovala. Moja Evelynka je dáma aká má byť a nehrá to, jednoducho má v sebe prirodzenú slušnosť a hrdosť a takého človeka v živote nielen  stretnúť, no aj zblízka spoznať je pre človeka bohatstvo, radosť a potešenie. Zatiaľ ako babka veľmi mladistvo vyzerajúca pani dôchodkyňa nemá ešte vnúčence, no keď ich raz bude mať, tak nebudú mať oddanejšej a jemnejšej duše, ako je moja priateľka Evelynka Klostermanová.

Perlička z uvedeného spoločného pobytu v kúpeľoch s Evelynkou.

Ako dobrovoľná "kultúrna referentka" partie ženského spolu s Ferim našou manželkou som organizovala "fajfnklo-ky" - čaj o piatej a večerné pomuzikoterapeutistické "Chvíľky poézie" na balkóne liečebného domu, aj keď bola vonku riadna "kosa". Mávali sme "Chvíľky poézie aj popoludní v mojej izbe a to si viete predstaviť, keď sa do nej natlačilo dvadsaťosem ľudí - prišli aj tí zo susedných izieb poschodia, čo s nami neboli v partii). Recitovala som im z vlastnej tvorby rýmovačky a aj svetových autorov, medzi inými aj jednoznačne nadčasového autora básní, FRANÇOISA VILLONA ( Fransoa Vijona narodil sa okolo roku 1430 - zomrel okolo roku 1463).
A čo sa nestalo...
Recitovala som práve "Baladu o tlstej Margot" (sama som ako guľka tlstá, pardón, musím to povedať po novom, moletka, takže to malo aj vonkajší efekt, keďže som fyzicky ukazovala čo som recitovala) uvedeného francúz-skeho básnika Villona, citujem:

Ak dáme svojho srdca slúžim rád,
som blázon preto, hoden posmechu?
Keď ona ľúbi, stojí za poklad.
Kord tasím pre jej lásky potechu.
Zavíta hosť do nášho pelechu?
Bez slova skočím, roztrhám sa v práci,
chlieb, víno, hrušky, syry bystro vláčim.
Ak štedrý hosť je to - vec vzácna v kraji -
poviem mu, nech nás znova poctiť ráči
tu, v tomto kupleraji, našom raji.

Mrzutosť skrsne, keď chce Margot spať
a nemá fuka - to nie je do smiechu.
V zlosti z nej kmášem okrasy jej vnád,
s prísahou, že ich vrazím do liehu.
Tu rozkročí sa, stane do strehu,
Antikrist je to, reve, kľaje, bľačí,
plamene mece na mňa pysk jej dračí,
pri smrti Kristovej o pekle báji.
Ja, zdrapiac tĺk, ju pod nos vyonačím
tu, v tomto kupleraji, našom raji.

Tak stíchne hneď; LEN PRDNE, pustí smrad. ...

a tu je tá chvíľa, pretože sme mali na večeru hlúboviny a všetci sa smiali ako Villon opisuje svoju milenku Tlstú Margot, prosto rovno v tej chvíli, ako som recitovala slovo "PRDNE" som jednoducho mimovoľne, ale riadne hlučne PRDLA.... tak si viete predstaviť, aký hurónsky rehot sa niesol po okolí a ako k nám dobehli aj ďalší kúpeľní hostia z poschodia, že aj im nech povieme, aj oni sa chcú zasmiať... a to bol ešte väčší výbuch smiechu, veď nie som predsa prdiaca pochodeň, na povel neviem prdieť... stačilo im však aj hovorené slovo a verte mi, títo ľudia NIKDY nezabudnú na francúzskeho básnika o ktorom dovtedy vonkoncom ani jeden nič nevedel a nepoznal jeho Veľký a Malý testament. Stačil jeden mimovoľný PRD a básnik sa natrvalo a navždy zapísal do ich pamätí . Nikomu nevadilo, že sme smiechom rušili nočný kľud!!! Keď som stretla zopár z týchto ľudí, samí sa ku mne hlásili a spomínajú, že pre nich boli najväčším zážitkom z celej kúpeľnej liečby práve naše "Chvíľky protisocia-listickej a inej poézie", ktoré som robila na obveselenie, vyplnenie voľného času a spomenutie si na tých, ktorí pre nás počas storočí pestovali "krasotu" nášho rodného jazyka.
No zabudli by ste na takú priateľku, ktorá znesie pri sebe chrápajúcu a ešte aj v spoločnosti si prdnúcu babu? Viete ako vynikla decentná dáma, moja priateľka Evelynka, popri mne? Tak úprimne, ako sa vtedy smiala... na to sa nezabúda... Verím, že ste sa aj Vy zasmiali...
Ponaučenie:
Pred recitáciou nikdy nejedzte hlúboviny alebo ich jedzte len keď budete recitovať "Baladu o tlstej Margot!"

A aby ste poznali Tlstú Margot do konca (dorecitovala som to asi po polhodinovom búrlivom rehote):

Je rovná ropuche v tom úspechu.                                  
Smejúca sa, päsťou začne šermovať,
ľúbezne zavadí mi o mechúr.
Spití spíme jak všití do mechu.
Ráno zas tresne mi po poneváči
a lezie na mňa, bo vraj plod ju tlačí,
na dosku zmangľuje ma, dych mi stají.
Ťažká a chlípna je, div že jej stačím
tu, v tomto kupleraji, našom raji.

Von pľúšť je? Ja som v suchu. Ako vtáčik.
Istotu cundrákovi cundra značí.
Len rovný s rovnou. Vzorní spoluhráči.
Ľahká je? Ja som majster v švajneraji.
Okolo nás niet cnosti ani máčik.
Náš život špina. Špina sa nám páči,
tu, v tomto kupleraji, našom raji.
 

 

Marka

Keď si spomeniem na moju Marku, srdce zmäkne vzhľadom k jej jemnej, romantickej a snívajúcej duši. Po vydaji a presťahovaní sa do obce Chlebany som sa ako s prvou osôbkou zoznámila práve s Markou (a jej kamarátkou Milkou) vtedy slečnou študentkou.  Od prvej chvíle ma priťahovala jej tichosť až plachosť, jemnosť a zmysel pre povinnosť, zodpovednosť a v neposlednom rade "radostná" pracovi-tosť, milovanie pohybu. Prečo radostná? Jednoducho s radosťou robila čokoľvek a ku tomu kvalitne, nič polovičato. Jej nikdy nebolo zaťažko robiť na poli, v záhrade, v kuchyni či pri zvieratách v domácom hospodárstve a môjmu srdcu to bolo blízke, dôverne známe. Veľmi rada cvičila (čo nebola moja záľuba, no popri nej som sa aj k tomu dostala na istý čas). S Markou ma viažu nezabudnuteľné spomienky na naše spoločné prechádzky po miestnej "Hlbočine", popri rieke Bebrave, naše spoločné posedenia dlho do noci, cvičenie, behanie okruhov okolo dediny (snažila som sa schudnúť vtedy) a dôverné rozhovory bez tabuizovania vecí. Mala zvláštnu vlastnosť, dokázala povedať ľuďom to, čo chcú počuť, keď vycítila, že nemajú záujem o žiadnu zmenu a ku tomu ešte vedela byť diplomatkou vo vzťahovej rovine. Kvality, ktoré v sebe nemá každý človek. Má na tento jav zabudované v srdci a duši akési "radary". Na rozdiel od nej som o veciach priamo hovorila a možno to mnohých zabolelo...  Spontánne, úprimne a po svojom som mala Marku rada a až tak, že som túžila byť s ňou aj inak zviazaná, teda rodinne, chcela som ju mať prosto v mojej vnútornej a aj vonkajšej rodine, čo sa naplnilo, pretože som ju pozvala za kmotru našim dvojčatám. Tak sa stala krstnou mamou našim synom a ja jej dvom  deťom, synkovi a dcérke. Mnoho spoločného u dvoch nezávislých duší nás spojilo do rodiny a ďakujem Bohu za mnohé veľmi príjemné chvíle, ktoré sme spolu poprežívali, veď som s ňou "maturovala", tešila sa, keď sa vydala a následne po istom čase porodila zdravé krásne dietky, keď si robila večerne ďalšiu strednú školu, stavala dom žijúc vtedy v Bratislave, (vyše stodvadsať kilometrov vzdialená od miesta stavby domu, čo vyžadovalo nemalé úsilie a presvedčenie, vytrvalosť jej a aj manžela). Veľmi mi pomohla pri dvojčencoch ešte ako slobodná študentka, kúpala ich so mnou, povozila po dedine, aby spali a ja som si mohla aspoň chvíľu pospať... Potom sme prežili spolu radostné kolaudovanie jej nového domova v neďalekej obci atď. Hlavnou charakteristickou črtou mojej priateľky a zároveň i kmotričky Marky je okrem fundamentálneho založenia pre rodinný život (čo je prednosťou i slabinou zároveň) a dôvery k ľuďom, schopnosť so záujmom počúvať, pomáhať v utrpení, čo sa stalo aj jej celoživotnou prácou, ktorú robí poctivo a zodpovedne. Manželstvo sa jej síce rozpadlo, hoci je výsostne rodinný typ človeka. Opustil ju kvôli inej žene (ja tomu hovorím, že niet horšieho, ako keď rozum vbehne do zadku!), ktorú si našiel popri svojom koníčku, no nevzdala to, bojovala o svojho muža veriac, že predsa len sa nedajú zahodiť za hlavu toľké spoločné roky... no bohužiaľ. Utrpela jej romantická dušička veľkú ranu, no žije pre svoje deti i vnúčence a má čas už aj pre seba samú a prajem jej, aby ju v ďalšom živote stretalo už len to dobré a najlepšie. I s Markou sme na tom tak, že sa nemusíme stretávať a predsa vieme, že naše životy plynú vo vzájomnej úcte a istom porozumení, že si navzájom prajeme len to dobré a krásne, čím nás môže život obdarovať. Pred mojim vnútorným zrakom ju vidím ako mladé dievčatko so zasnenými očami hľadiace do diaľky a sediac na rozkvitnutej čerešni Hlbočiny. Tento obraz sa mi navždy vryl do pamäte a zostane tak nielen v mysli, ale i v mojom srdci, vždy bude u mňa romantická, hĺbavá a zároveň obetavá osobnosť.

A takto vrcholne dobre vychovaných sociálne slabších ľudí počúva moja priateľka Marka ako na bežiacom páse s božskou trpezlivosťou a jej vlastným vrcholným sebaovládaním

60 melónov

Pristúpi chlapík k bankovej prepážke:
"Môžem si tu otvoriť účet?"
"Aký typ účtu by ste si, pane, predstavovali?" pýta sa úradníčka.
"To je snáď jedno, ku...!"
"Prepáčte, pane?! Zrejme som zle počula!"
"Povedal som, že je to ku... jedno! Proste nejaký poondiaty účet!"
"Takéto výrazy tu, pane, nemôžete používať!"
"Do piksle...aké výrazy??!"
Dialóg sa ešte chvíľku podobne rozvíja, až úradníčka stratí trpezlivosť a zavolá manažéra.
Manažér prichádza k zákazníkovi:
"Nejaký problém, pane?"
"Ku..., akýže problém?! Akurát som trhol v športke poondiatych 60 melónov a chcem si tu proste otvoriť jeden obyčajný podrbaný účet!"
"Aaaaha...", usmeje sa milo manažér, "a táto stará piksľa vám tu kur... náladu, čo?"

PRAGMATICKÁ A REALISTICKÁ FILOZOFIA PRAXE, KTORÁ PRETRVALA STOROČIA
Steelmannovo národohospodárske pravidlo
Štát utratí daňové príjmy v akejkoľvek výške.
Fredyho upresnenie Steelmannovho pravidla
Štát utratí viac, než činia jeho daňové príjmy.
Bernyho zhrnutie
Štát zbytočne utráca.
Z oponentúry doc. Foltyna k Bernyho zhrnutiu
Áno.
Principiálna triáda daňových zmien
Zníženie daňových sadzieb je možné vždy, pokiaľ sa súčasne zvýši daňový základ.
Zvýšenie daňových sadzieb je možné po voľbách.
Je možné súčasne zvýšiť daňovú sadzbu i základ dane, pokiaľ sa to dá zviesť na predchádzajúcu vládu.
Obecný ministerský zákon F. E. Gorna
Je v záujme zachovania každého pracovníka ministerstva vytvárať zložité a nepochopiteľné zákony a zdôvodňovať tým svoju existenciu.
Rifleyov obecný daňový zákon
V daniach je možné všetko.
Základná daňová axióma
Nikto nemá v poriadku svoje dane.
Upresnenie doc. Valmyho
Niektorí poplatníci majú svoje dane v poriadku, ale ich počet je štatisticky bezvýznamný.
Výkladový princíp prof. Blocka
Nejasné zákony je potrebné vykladať tak, aby daň bola čo najvyššia.
Vahorlova výnimka
Zákony nie je potrebné vôbec vykladať, pokiaľ to umožní, že daň bude čo najvyššia.
Nuttgerov striktný prístup
Nezdržujte sa výkladom zákonov, keď máte vyberať dane.
Úloha ministra G. H. Freemanna
Akože? Zákon, že to neumožňuje? Tak vydajte metodický pokyn!
Logický vzťah prof. Exleyho
Z nepresných zákonov nemožno presne určiť daňovú povinnosť.
Exleyho pravidlo
Daňovú povinnosť nemožno nikdy určiť s dostatočnou presnosťou.
Zákon priblíženia
Daňoví poradcovia sa môžu priblížiť k správnemu určeniu povinnosti klienta, nikdy ju však nemôžu určiť úplne správne.
 

 

 

Anočka

Také milé dievča... oslovilo ma, že mi pomôže odniesť nákup, uvoľnilo miesto na sedenie... také milé slušné dievča, pripomínajúce malú "JAPONEČKU". Tak to je moja priateľka a zároveň aj moja "adoptívna" dcéra Aninka, Anočka. Nie je dievča z Detského domova, adopcia nesúvisí s opustenou sirotou. Ona je moja "pomyslná" adoptívna dcéra, keďže naše vzťahy sú aj priateľské a aj akési matersko-dcérske, dcérsko-materské. Mala okolo štrnásť rokov, keď ma oslovila  tak ako píšem a začala ku mne chodievať takmer každý deň. Keď odišla do strednej školy, po týždni jej kroky z nej smerovali najskôr ku mne, všetko sa vypovedalo čo bolo cez týždeň a potom išla domov alebo prišla večer a presedeli sme pri čaji do noci. Také moje slniečko, ktoré mali a majú aj moji synovia radi a s ktorou som maturovala, prežívala pomaturitné radosti... Bola som jej na svadbe za starejšiu, takže som s ňou nielen maturovala, ale ju aj odviedla k sobášu. Keď sa jej mala narodiť dcéra, tak som rodila s ňou a prežívala som to naozaj akoby rodila moja vlastná dcéra... sú to takmer neopísateľné veci, ktoré sa dejú vo vzťahovej rovine, keď má človek človeka naozaj bezpodmienečne rád. A Anočku mám jednoznačne bezpodmienečne rada. Už len myšlienka, že žijeme spolu v jednej sekunde a máme sa rady tu a teraz, prináša človeku šťastie a radosť zo života. Veselé žieňa zachovávajúce si duchovný život vo svojej plnej bohatosti spolu s mladistvým výzorom a dobrou vôľou. Byť s ňou je naozajstným potešením, keďže svojou bezprostrednosťou s humorom dokáže navodiť perfektnú atmosféru pre vzájomnú komunikáciu. Roky plynú, deti jej vyrástli a teraz má ďalšie svoje slniečko, vytúženého syna o ktorého beťárstvach rozpráva tak humorne, že ma vždy poteší, rozveselí a zabaví. Jej charakteristickou črtou je schopnosť jasne vidieť veci a dané stavy "in medias res", schopnosť správnych reakcií v kritických zlomoch a situáciách, oddanosť so schopnosťou pomáhať ľuďom v núdzi a stať sa pozornou poslucháčkou nešťastných. Vrcholná zodpovednosť, tak to je jedna z hlavných charakterových čŕt, ktorá je u každého človeka žiadaná, hoci je prednosťou i slabosťou zároveň. K zodpovednosti sa pridružuje triezve logické myslenie a hĺbavosť, schopnosť analyzovať dané veci a vyvodzovať z nich svoje úsudky. Hovoriť s Aninkou o nesmrteľnosti chrústa či o Babylónii, o Bohu a filozofoch, o čínskom korení a amerických indiánoch... nie je problémom, dievča rozhľadené so širším obzorom a zmyslom pre krásu. Jej bohatý vnútorný svet z nej vyžaruje ako fakľa. Dokáže ho pretransformovať do slov tak, že rozžiari úsmev na tvári, pretože jej slová sú humorné, nadnesené a vystihujúce danú situáciu. Byť s Aninkou je ako pozvať si k sebe na návštevu slniečko. Dobrým slovom zahreje, spomienkami pobaví, debatami na rôzne témy povzbudí a svojim úsmevom prosto privolá dobrých duchov, aby rozosievali pokoj a pohodu. Konštatujem, Aninka je nenahraditeľnou osobnosťou s prirodzeným šarmom, inteligenciou a dobrotou srdca. Nezmazateľne je vrytá v mojom srdci, kde má čestné miesto s vďakou Bohu za to, že žije práve teraz a v mojej prítomnosti.

MUSIEŤ - MUSÍM, MUSÍŠ, MUSÍME... Toľkoto vysvetlení má pomocné sloveso musieť.
MUSIEŤ-í, ndk ako pomocné modálne sloveso v spojení s neurčitým vyjadrením = 1) Objektívna nevyhnutnosť: Musím sa s tým zmieriť.
2)Povinnosť, mať povinnosť, byť povinným: Musím sa starať o deti. 3) Potreba: Musím veľa študovať. 4) Nátlak, rozkaz: Musíš mi vrátiť peniaze.
5) Vôľa, chcieť: Musím to mať. 6) Predpoklad alebo istota: Musela byť voľakedy krásna ako ruža.
7) hovorovo, expres. ako prosba, želanie: Musíte mi to prepáčiť. To sa musí nechať. Treba, uznať: To už musí byť (aby prišiel k nám). To nemuselo byť, (zdráhavé prijímanie niečoho.). Expr.: Musí byť všade, je zvedavý. Všade musí mať svoj nos.

Extrémy starostlivosti
Existujú dve podobné veci, ktoré sa na seba veľmi ponášajú, no medzi ktorými je v skutočnosti veľký rozdiel: starostlivosť a kontrolovanie. Byť oporou a udúšať nie je to isté. V našej túžbe zavďačiť sa ľuďom a vo všetkom im vždy a za každú cenu vyhovieť, alebo mať istotu, že sme prijímaní, alebo uspokojovať svoju vlastnú potrebu byť "potrebovanými" môžeme často stratiť perspektívu ohľadom toho, aký je skutočný zmysel zdravého záujmu o druhého, a tiež aj to, aký je zmysel kresťanskej starostlivosti ako takej. Toto môže byť prípad napríklad prehnane starostlivého rodiča, žiarlivého priateľa alebo dominantného partnera.
Opravdivo starostlivá osoba vie rozpoznať STREDNÚ CESTU skutočnej starostlivosti, ktorá sa vyhýba na jednej strane chladu a na strane druhej kontrolovaniu. Druhí v prítomnosti takejto osoby zažívajú pocit slobody. Sú schopní byť autormi svojho vlastného života, a nie zajatcami uväznenými v sieti vlastníctva (posesívnosti) toho druhého. Cítia, že ten druhý sa o nich stará bez toho, že by nad nimi vládol, a že si ich ctí bez toho, že by ich zbožňoval. Vedia, že druhý sa o nich stará bez toho, že by ich vlastnil.
Sú ľudia, ktorí sa o druhých zaujímajú až do takého extrému, že ich starostlivosť je viac zbláznením sa do toho druhého, ako starostlivosťou o neho. Vytrvalo čakajú v stave pohotovosti, úzkostliví pomôcť bez ohľadu na to, či ich pomoc ten druhý potrebuje alebo nie. Správanie takýchto ľudí je dosť bežné na to, aby sme mohli vytvoriť istý druh šablóny či stereotypu, ktorý by ho presne popisoval. V angličtine sa tento syndróm nazýva doting syndrome (voľný preklad: materinský syndróm). Obsahuje isté charakteristiky, ktoré nie je ťažké rozpoznať. Vždy držia dvere, aby druhí mohli prejsť, a vždy idú poslední. Vždy si sadnú do poslednej lavice (alebo lepšie: na posledné miesto). Vždy sa postavia na koniec radu. Uvaria napríklad obed, ale nikdy z neho nejedia, až kým celkom nevychladne, pretože sú totálne zamestnaní lietaním hore-dolu, aby pridali ešte čosi viac na tanier, aby doliali kávu, prípadne odpratali zo stola nepotrebné nádoby. Toto je tzv. „či-sa-ti-páči-alebo-nie,-tu-som“ postoj; vždy pre niečo odbehujú, nepretržite kohosi obsluhujú, uspokojujú potreby každého, často za cenu vážnej ujmy na vlastných potrebách. Ak nie sú v pozícii obsluhujúcich, necítia sa dobre. Byť hosťom, ktorého niekto obsluhuje, je pre nich doslova bolestná skúsenosť.
Aj keď táto pseudo-starostlivosť sa nachádza aj u mužov, aj u žien, je častejšou u žien, zvlášť u žien v domácnosti, ktoré si osvojili presvedčenie, že ich prvotnou rolou je starať sa o iných, a u rehoľných sestier, ktoré boli formované v tom, že svoje vlastné potreby majú minimalizovať, a to v mene služby druhým a v mene sebazapierania.
Samozrejme na takomto postoji nie je nič zlé. Naopak, podľa zásad kresťanskej lásky je to dokonca náš ideál. No ako si povieme neskôr, problematickým je vnútorný motív. Láska je bez hnevu a bez hľadania seba samého. U ľudí tohto typu sa kdesi hlboko v ich bytosti nachádza hľadanie seba samých. Skúsme napríklad odmietnuť službu takto sa správajúceho človeka. Príde k nevôli. A ak sa to bude opakovať, aj k (otvorenému) nepriateľstvu. Alebo vnútorne bude tento človek cítiť zatrpknutosť.
Ľudia, ktorí sa cítia priťahovaní k tomu, aby obsluhovali iných, sú obyčajne ľuďmi vnútorne neistými a chýba im silný zmysel pre sebahodnotu. Navyše sa zdá, že im chýba aj schopnosť domyslieť si, ako ich správanie ovplyvňuje iných. Jedinou cestou, ako sa cítiť dobre so sebou samými, je pre nich obsluhovanie iných, a to aj vtedy, keď tí druhí o ich službu nestoja.
Roky takejto služby, v ktorej oni sami nemajú miesto, si nakoniec prevezmú svoju daň. Veľké množstvo potlačeného hnevu, depresia, množstvo telesných symptómov, toto všetko sú bežné problémy takýchto jedincov, zvlášť po štyridsiatke. Ľudia, ktorí sú takto nasmerovaní na pomáhanie druhým až do tej miery, že si zabudnú všímať svoje vlastné potreby a že sa prestanú totálne starať o seba samých, nie sú obyčajne úspešní vo vzťahoch. Ich správanie má tendenciu druhých iritovať a ich necitlivo vnucovačné spôsoby ľudí odpudzovať.
Pravá starostlivosť ľudí nevyčerpáva a neodpudzuje. Nevedie k pocitu, že sa niekto do ich života vnucuje. Nevytvára dusnú atmosféru. Nevytvára v iných pocit bezmocnosti alebo neschopnosti postarať sa o seba. Nevedie k popieraniu seba samého.
Pravá starostlivosť je citlivá a vnímavá. Dokáže vycítiť, ako sú ľudia, ktorí majú byť jej predmetom, naladení. Či ju prijímajú alebo nie. Vie brať do úvahy aj danú situáciu a konkrétne okolnosti. Vie vycítiť, kedy je možné priblížiť sa bližšie a kedy je treba odstúpiť. Nevbehne nikdy zhurta do života druhého, aby za nich vykonala to, čo si mohli alebo mali urobiť pre seba oni sami.
Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno (Lk 10, 42)
Biblickou postavou, na ktorej je najjasnejšie viditeľný extrém prílišnej starostlivosti, je Marta z Lukášovho evanjelia:
Ako išli ďalej, vošiel do ktorejsi dediny, kde ho prijala do domu istá žena, menom Marta. Tá mala sestru menom Máriu, ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo. Ale Marta mala plno práce s obsluhou. Tu zastala a povedala: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“ Pán jej odpovedal: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“ (Lk 10, 38-42)
Marta bola nesporne dobrou ženou, ktorej záležalo na iných. Možno aj toto bol dôvod, prečo Ježiš k nej a k jej súrodencom, Márii a Lazárovi, tak rád chodieval aj so svojimi učeníkmi. Rada sa o ľudí starala a rada ich hostila. Potreby druhých neboli pre ňu ľahostajné. No z evanjeliového príbehu je evidentné, že vo svojej potrebe poslúžiť druhým nebola slobodná. Na lepšie pochopenie toho, čo sa v ten deň v Betánii stalo, skúsme si jej príbeh parafrázovať.
Ježiš bol unavený. Aj jeho učeníci boli unavení. Možno boli unavení viac duševne než telesne. Možno ani nepotrebovali tak veľmi pokrm telesný, ako duševný: dobré slovo, postoj náklonnosti, opory a povzbudenia. Marta však, keď zazrela Ježiša, chcela aj jemu, aj jeho sprievodu poslúžiť tak, ako najlepšie vedela: jedlom. Preto sa rozhodla pripraviť niečo, čo by ich všetkých občerstvilo. Mária, jej sestra, sa rozhodla pre inú službu: počúvať ho, načúvať jeho slovám, myšlienkam, pocitom a možno aj starostiam.
Martina starostlivosť sa však po chvíli ukázala ako nie celkom opravdivá. Jej hnev voči Márii bol dôkazom toho, že vo svojom srdci nebola so svojou službou stotožnená. Možno očakávala aj od Ježiša a jeho sprievodu a aj od svojej sestry niečo iné. Napríklad, že si pri nej sadnú a budú pozorovať jej šikovné ruky, ako pripravujú jedlo. Alebo že ju budú chváliť a obdivovať za jej ochotu a láskavosť. Nič z toho sa nestalo. Navyše ju možno prenikol aj pocit žiarlivosti voči sestre, ktorá počula, čo Ježiš hovorí, kým ona to nepočula.
‚Toto všetko viedlo k hnevu. A hnev k útoku. Ježiš ju musel na to upozorniť. On si jej službu cenil. No nechcel službu, ktorá by bola vykonávaná v hneve. Marta sa rozhodla buď nezodpovedne, alebo svoje rozhodnutie nedomyslela. Z Ježišových slov sa dá vydedukovať aj takáto rada: ‚Marta, rozhodla si sa nám poslúžiť, urob to teda s láskou. Ak to nemá byť s láskou, nechaj to tak. My môžeme byť aj hladní. Ak ti tvoja služba má uškodiť, nechaj ju tak.‘
Ježiš viedol Martu k zrelej starostlivosti. Zrelá starostlivosť je však možná len vtedy, keď je dotiahnutá o dimenziu kontemplácie. Mária kontemplovala pri Ježišových nohách. Mária načúvala. Mária si vybrala presne ten postoj, o ktorom sme uvažovali v druhej kapitole našich úvah. Ak by bola aj Marta kontemplovala pred tým, než sa rozhodla slúžiť, alebo aj počas svojej služby, keď ju prenikli emócie hnevu, nebola by sa na Máriu rozčúlila.
Ježiš vedie Máriu k zrelému rozhodnutiu: slúžiť a starať sa, ale bez hnevu. Ak tam má byť hnev, potom radšej neslúžiť. Hnev škodí obom stránkam. Tomu, čo slúži, škodí tak, že ho vnútorne rozkladá. Tomu, ktorému posluhujeme, náš hnev škodí tak, že náš vzťah voči nemu je manipulačný. A takýto vzťah ľudí dusí.
Psychológovia nazývajú tento proces, v ktorom je starostlivosť doprevádzaná hnevom, slovom spoluzávislosť (kodependencia). Spoluzávislosť sa dá znázorniť tzv. kodependentným trojuholníkom. Jeho prvkami sú: pomáhanie; pocit, že som obeť; prenasledovanie. Všetky tri roly sú rolami toho, kto sa stará. Tento človek sa rozhodne ako Marta pomáhať a posluhovať. No zakrátko ho naplní hnev, lebo sa bude cítiť zneužitý alebo nedocenený, a začne sa cítiť ako obeť. A toho, komu pomáha, začne prenasledovať. No po čase ho hnev prejde a znova sa naštylizuje do pozície pomáhača, nakoľko nič iné nevie. A trojuholník sa znova roztočí a príbeh sa opakuje.
Tento proces sa nazýva spoluzávislosťou, lebo obe stránky sú na sebe navzájom závislé, a to nezdravým spôsobom (samozrejme všetci sa potrebujeme navzájom, a tak byť na sebe závislými je nutné. No zdravá závislosť vyzerá inak. V nej sú obe stránky slobodné. Vzťah má priestor aj na dýchanie. Zdravá závislosť sa nazýva interdependencia). Tak ako parazit od rastliny, na ktorej parazituje. Ten, ktorému sa pomáha, je závislý tým spôsobom, že nie je samostatný. On túto pomoc potrebuje. Sám si veci vykonať nevie (lebo je závislý). Ten, ktorý pomáha, je závislý na dávaní pomoci. Potrebuje byť potrebovaný. Starostlivosť a pomáhanie je jeho identita. Keby sa nestaral, jeho život by sa stal prázdnym. Toto je viditeľné napríklad na manželskom páre, v ktorom jeden člen – najčastejšie muž – je závislý napríklad na alkohole. Často príde k takémuto paradoxu: muž sa rozhodne s alkoholom skoncovať. Žena sa na to teší, nakoľko je už unavená zo starostlivosti o svojho muža, ktorý sa o seba už nevie v ničom postarať, lebo alkohol ho totálne zničil. Keby sa to ale stalo a on by sa z alkoholizmu vymanil, žena by sa stala zrazu nešťastná, pretože by stratila svoju identitu. Uzdravený manžel by sa zrazu vedel postarať o seba samého a ju by nepotreboval. Čo by ale robila ona? Ona nič iné robiť nevie. Pre ňu starať sa o alkoholika je hlavná náplň jej života. Preto spoluzávislosť (kodependencia) je forma závislosti, ktorú musí ten, kto na ňu trpí, vážne riešiť, ak chce, aby sa jej závislý partner zo závislosti nadobro vymanil.
Toto isté sa môže stať aj v iných vzťahoch: napríklad matka a dospievajúce (alebo dospelé) deti, rodičia a ich handicapované dieťa, dospelá dcéra a jej zostarnutý na pomoc odkázaný rodič. Starostlivosť s hnevom ani v takýchto prípadoch nie je k ničomu. Čo ale robiť, ak sa neviem postarať bez vnútorného pocitu hnevu? Nechať zostarnutého rodiča zomrieť bez pomoci a v osamelosti? Alebo sa handicapovaného dieťaťa zbaviť a dať ho do inštitúcie? Pre kresťana toto nemôže byť riešením. Riešením je to, čo Ježiš poradil Marte: „Potrebné je len jedno. Mária si zvolila lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“ T. j. vo svojej starostlivosti pátrať po zmysle. A hľadať hĺbku lásky. Láska slúži aj vtedy, keď nedostávame nič ako protihodnotu. A takáto láska musí byť obsahom každej opravdivej starostlivosti.

 

 

.Štefan

Mladý človek, ktorý žije sám v novozakúpenej chalupe celý rok a vedie celú domácnosť, pracuje v záhrade, varí, perie, žehlí, zavára, pečie, opravuje auto, dom a strechu na ňom... tichý, málovravný, nesmelý... tak som spoznala priateľa Štefana, osloviac ho pri práci v záhradke pred domom a pozvúc ho do požičovne kníh, knižnice. Časom sme sa stretávali nielen v knižnici, ale i u nich a u mňa doma, až sa naše rozhovory a spoznávanie dostali do štádia vzájomnej priateľskej náklonnosti, čo časom prerástlo do pevného priateľského vzťahu, ktorý trvá dodnes. Čo si na ňom vážim je jeho zmysel pre krásno, schopnosť snívať s otvorenými očami a svoje sny aj pretvárať do konkrétnej podoby. To napovedá, že je cieľavedomou osobnosťou. Je za každú "srandu", nikdy nepokazí náladu a dokáže sa prispôsobiť v spoločnosti ľudí. Má bystrého ducha, dobrý pozorovací talent a je nielen dobrým, ale aj hrdým človekom. S ním som prežila kopu zábavy a  veselosti, hlavne pri výstupe na Rozsutec v Jánošíkových dierach, na Terchovských slávnostiach, pri prehliadke nočných krás okresu Topoľčany autom či na diskotékach, posedeniach v súkromí a v knižnici atď., atď. Robila som mu starejšiu na svadbe, keď sa ženil, no manželstvo mu nevydržalo a čo prekonal vďaka synčekovi, ktorého od plienok vychoval sám. Neoženil sa viac... nestretol ešte tú, ktorá by dokázala oceniť dobro v ňom skryté. Je verným priateľom do pohody a nepohody a byť s ním, to je chvíľa nielen na debatu, ale aj pre veselosť, zábavu a potešenie srdca. Čo si na ňom najviac vážim je bohatá predstavivosť a hlavne odvaha s akou sa dokáže pustiť do nepoznaného. Jeho krédom je: "Všetko sa dá naučiť, keď človek chce. Všetko ide, keď človek hľadá cestu ako to ide a nehľadá odpovede, prečo sa to nedá naučiť či urobiť."

O ŠOFÉROVANÍ VESELO I VÁŽNE
* Parkovanie je jedno z najuznávanejších umení dneška. V mestách to platí dvojnásobne.
* Ak sa Vám na diaľnici konečne podarí zaradiť do rýchlejšieho pruhu, v tom momente sa z neho stane najpomalšie sa pohybujúci pruh.
* Vaše auto bude po každej návšteve servisu jazdiť horšie a horšie.
*Dnes sú v móde reťazové nehody. A nešťastie sa usiluje držať krok s módou.

ACH TIE DANE!  - V daňovom priznaní je vždy nejaké číslo nesprávne.
Pokiaľ v daňovom priznaní nie je nesprávne nejaké číslo, je v ňom určite nesprávny nejaký text.
Pokiaľ v daňovom priznaní nie je nesprávne číslo ani nesprávny text, tak určite chýba podpis.
Pokiaľ v daňovom priznaní nie je nesprávne číslo ani nesprávny text a nechýba podpis, určite chýbajú prílohy.
Pokiaľ v daňovom priznaní nie je nesprávne číslo ani nesprávny text a nechýba podpis ani prílohy, potom určite bolo podané po termíne.
Pokiaľ v daňovom priznaní nie je nesprávne číslo ani nesprávny text , nechýba podpis ani prílohy a bolo podané v termíne, potom ide určite o dôsledný podvod.
Ak nejde ani o podvod, potom dokument nepochybne nie je daňovým priznaním.


EKOLOGICKÁ VÝZVA
Nekupuj živý vianočný stromček!
Daj si do izby policajta. Je zelený, má hviezdičky a visia mu gule. Ak
zoženieš dopraváka, bude Ti aj svietiť!
Beží to za smetiarskym autom a oblizuje sa to, čo je to? Dôchodca labužník.
Viete, prečo sa nemôžu kňazi ženiť? Lebo by neprežili spoveď vlastnej ženy.
Čo je maximálna smola? Keď niekto chytí kvapavku práve na Medarda.
Prečo sú Rómovia menšina? Pretože väčšina je vo väzení.
Je to čierne a vonia to karamelom? Spálený diabetik.
Čo si spieva Karel Gott, keď si hľadá slipy? Kde pak ty ptáčku hnízdo máš?
A čo si spieva cigáň? Sokeres mangeres čvirikes bunkeres!
Viete, čo je maximálny vrchol lenivosti?
Keď pivár vypije pivo na ex iba preto, aby pohár nemusel zdvihnúť aj druhýkrát.
Pekný deň prajem vospolok všetkým čo čítate tieto stránky! 

 Štefan!

Na foto z 24.6.2007 je  Štefanova izba, záhrada a v nej zaujímavý kaktus so skalkou.

                                                                                   

 

Róberta

Róberta... taký malý pomalý "snílek"... ale verná dobrá duša. Hoci bola iba mojou kolegyňou v práci, naše priateľstvo pretrvalo roky. Prežila som s ňou nejednu veselú chvíľu vzhľadom k jej pomalosti, komótnosti a keď sa jej narodil syn, zastavovala sa u mňa pri cestách k logopédovi. Humorných situácií bolo vždy dosť a to jej malé slniečko tak milovalo písmenko "CH", že mi hovorilo: "chochuvaj" namiesto slova počúvaj, "cheta", namiesto teta..., kde len mohol, tam to "ch" práskol a napasoval a to uznáte, že smiechu nebolo konca. Veľmi milé chlapča, ktoré z toho vyrástlo. U logopéda sa preorientoval a uznal aj iné písmenká za zaujímavé. Roberta bola žena do partie, rada sa zabavila, ale tak, že viac počúvala ako hovorila a keďže ja som vtedy viac hovorila ako počúvala, vzájomne sme sa dopĺňali. Pomerne často sme sa navštevovali, hlavne ja som k nej chodievala, keď sa dalo, aspoň na hodinku dve posedieť. Správna kamarátka a časom priateľka. Nikdy sa nevydala, lekári jej oznámili, že nebude mať deti a tak vzťah s milovaným mužom ukončila, oženil sa, no ona zostala slobodná až odrazu s kamarátom zo susednej krajiny otehotnela a bolo jasné, že dieťatko porodí, aj keď bude oklebetená starými "ochechulami". Nevydala sa za otca svojho syna, nechcela, hoci bol slobodný, odmietla ísť bývať do jeho rodičovského domu do susednej krajiny, bol jediný syn svojich rodičov. Napokon... bola to ľudská tragédia. Zomrel pri páde z lešenia domu, ktorý opravoval a jej syn takisto tragicky zomrel pádom z mosta. Jej dobrý synko založil hudobnú skupinu, skladal texty piesní, spieval a zúčastňoval sa aj súťaži hudobných skupín Slovenska až... Bol veľmi šikovný. Zostala sama ako prst a na sebe nosila iba čierne šaty, už sa z tejto tragédie neprebrala tak, aby chcela spoločensky žiť. Neodmietala spoločnosť, no sama ju nevyhľadávala. Vždy keď som za ňou zašla, šli sme na cintorín, neďaleko jej synka spí svoj večný sen aj náš bývalý kolega z práce, tak sme sviečky zapálili aj na jeho hrobe.  Jej charakteristickou črtou bola dobrota srdca, romantičnosť, snaha robiť veci, ktoré jej očividne robili ťažkosti, no bola vytrvalá. Na   Róbertulu (tak som ju familiárne volala) som sa mohla vo všetkom spoľahnúť, hoci pomaly konala, no o to precíznejšie a s väčšou láskou, keďže mala záujem ľudí okolo seba potešiť. Naše styky sa obmedzili postupom času a rôznych udalostí, no v srdci zostáva mojou veľmi dobrou priateľkou, prajnou a vytvárajúcou nejednu veselú spomienku na staré časy mladosti a búrlivosti. Róberta, keď náhodou čítaš tieto riadky, vedz, že ťa mám rada tak, ako v časoch našej mladosti a zostávaš v mojom srdci zapísaná až po môj hrob. Ďakujem Bohu zato, že som s Tebou mohla poprežívať časy veselé i tie bôľno smutné, plné žiaľu nad stratou Tvojho synka Róberta.


Vzácne myšlienky

Jeden z piatich spôsobov ako prehĺbiť vzťah je zásada číslo 1.

Pre prehlbovanie priateľstva je: Prikladajte vašim vzťahom prvoradú dôležitosť.
Bolesti z rozlúčkového ,zbohom' sa dá predísť, keď nezdravíme viac ,ahoj'."
Podobní ľudia asi nikdy nepoznali hlbokú lásku, pretože každý, kto zažil nejaký dôverný vzťah a trochu sa nad tým zamyslel, zaiste súhlasí s básnikmi, ktorí hovoria rôznymi spôsobmi už celé storočia, že láska vždy stojí zato. Tennyson (tenajson) vyhlásil po smrti svojho priateľa A. H. Hallama: "Je lepšie milovať a prísť o lásku, ako nemilovať vôbec."  Priateľstva minulé nám pomáhajú, aby sme nezatrpkli a žili v otvorenosti pre iných ďalej. Dar priateľov by mal byť väčší, ako smútok za nimi.

„Nešťastie väčšiny ľudí väzí v tom, že majú čas spytovať sa, či sú šťastní alebo nie," povedal George Bernard Shaw.
"Sami seba nachádzame, keď o seba prichádzame. Kto chce byť šťastným, nech hľadá šťastie iného". Teda  priateľa.

Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže. Ak veľmi chcete, môžete dosiahnuť takmer všetko.
Jednoducho je to záležitosť priorít. Hodnotné vzťahy dosahujú tí, ktorí prikladajú dostatočnú dôležitosť ich pestovaniu. Preto zásada číslo jeden je: Prikladajte vašim vzťahom prvoradú dôležitosť.

 

.Milka

Poznáte pocit, že si nerozumiete s matkou a cítite potrebu mať niekoho, kto by vás mal bezpodmienečne rád tak, ako by bol vašou pravou a vlastnou matkou? Ja osobne poznám tento pocit a mala som to šťastie, že som stretla vzácnu osobnosť, priateľku Milku, ktorej by som mohla byť dcérou (zomrela jej prvorodená dcéra v tom roku, v ktorom som sa ja narodila). Pracovali sme spolu a bola vážená medzi spolupracovníkmi ako seriózny človek s citlivým prístupom k ľuďom a láskavosťou v každej situácií. Nikdy nehrešila a nenadávala, snažila sa riešiť veci kľudne a s rozvahou. Od mojich šestnástich rokov sa stala môjmu srdcu blízka tak, akoby bola moja vlastná matka a pokračovalo to osobnými takmer každodennými chvíľkovými návštevami v čase mojej mladosti, až takmer kým moje deti nevyrástli. Múdra, rozhľadená, citlivá a jemná osobnosť s prirodzenou autoritou a nesmierne láskavá, pohostinná, úprimná, trpezlivá... toľko dobrých vlastností v jednom človeku je naozaj vzácnosť nájsť a nieto ešte stretnúť v živote takého človeka. Mala som to šťastie, začo dodnes ďakujem Bohu, že ma požehnal takýmto darom nebies. Keď som bola výbušná, krotila ma, keď som bola nešťastná, rozveselila ma, keď som mala trápenie, vypočula ma a objala a povzbudila, keď  som bola šťastná, radovala sa so mnou...  vždy mala otvorené dvere a srdce pre mňa a moje deti... a to robia zväčša dobré a milujúce matky. Je charakteristickou črtou je až neuveriteľná oddanosť, láskavosť, ochota komunikovať bez zábran a predsudkov a hlavne inteligencia, duchovná sila, osobnostná charizma. Nemusíme sa osobne stretávať, no viem, že som v jej srdci s mojimi deťmi tak, ako je ona v mojom a navždy. Pri spomienke na ňu (i v tejto chvíli, ako o nej píšem) sa v mojom vnútri doslova rozleje teplo a mäkkosť, neha. Spoznať to, čo som nepoznala pri mojej matke a prežiť to... tak to oslovuje do hĺbky duše a nezmazateľne a ak som schopná preciťovať  a prežívať emapticky iného človeka, tak to je vďaka mojej najlepšej a najvernejšej priateľke  Milke, ktorá mi je ako matka,  a ktorú mi v pravej chvíli do cesty poslal sám Boh.

HUMOR NEŠKODÍ

Ide zajac po lese a zbadá v jame spadnutého medveďa. Príde k jame, zbadá kamene a začne hádzať do medveďa. Kamene sa minuli, tak začal hádzať vetvičky, no pošmykol sa a padol tiež do jamy. Otočí sa na medveďa a povie:
-„Nebudeš mi možno veriť, no akurát som sa ti chcel ospravedlniť!“

Príde muž skôr domov a nájde svoju ženu v posteli s cudzím chlapom.
-„Čo to má znamenať?“
-„Upokoj sa miláčik“, vraví žena. „To je len starinár. Pýtal si len to, čo už nepoužívaš, tak som mu dala všetko.“

Hádanka: Ako sa začína cigánska kuchárska kniha? Ukradneš tri vajcia...

Dežko a Dunčo: Cigánča ťahá za sebou na špagáte zubnú kefku volajúc:

-„Poď Dunčo, poď!“
Okoloidúci policajt sa Dežka pýta:
-„ Poslúcha Dunčo, poslúcha?“
-„Čo ste sprostý? Však je to zubná kefka!“
Dežko prejde za roh a hovorí:
-„ Ale sme ho oklamali Dunčo, čo?“

Dementný, Opľul a Videl: Dementný, Opľul a Videl sa stretnú v krčme. Dementný a Opľul sa pohádajú až natoľko, že Opľul ho opľuje do tváre. Dementný ide na políciu a sťažuje sa:
-„Pán policajt, Opľul ma opľul.“
-A videl to niekto?
-„Áno, Videl to videl!“
-A nie ste vy náhodou dementný?
-„Áno, odkiaľ ma poznáte?“
 

 

Jany

Jany, Janko, Janíčko, Janíčenko... zvykol si  na to, že jeho manželka častejšie chodí za mnou a ako dobrý manžel chodil s ňou a pomáhal spolu s ňou ľuďom blízkym a známym. Komunikatívna bytosť s vytrvalosťou a cieľavedomosťou v sebe. Je oporou svojej manželke po celý život, vie veľmi dobre variť, dbá o poriadok a má sebadisciplínu o akej mnohí ľudia iba snívajú. Dokáže povedať "NIE", keď uzná, že nie je potrebné povedať a zlu hovorí stále svoje rozhodné: "NIE!" Povahovo sa dopĺňajú so svojou manželkou a v mnohom sa zhodujú. Jediný syn svojich rodičov vonkoncom nie je rozmaznaný jedináčik, ale zrelá osobnosť s nadhľadom na veci a dianie. Vážim si jeho neustály záujem o potreby svojich najmilších, jeho starostlivosť a obetavosť v rodine a aj dobrú vôľu prekonať všetky zdravotné ťažkosti, ktoré mu priniesol život. Galantný muž a dobrý človek je manžel mojej priateľky Vierky, manželov spolužiak, náš rodinný priateľ.

Príbeh

Jedného dňa hovoril odborník na hospodárenie s časom pred skupinou obchodných študentov, a aby vypichol svoju myšlienku, použil ilustratívny príklad, na ktorý študenti nikdy nezabudnú. Keď tak stál pred skupinou tých výnimočných lámačov rekordov, povedal:
"OK, je čas na kvíz," a vytiahol päťlitrový zavárací pohár so širokým hrdlom postavil ju pred nich na stôl. Potom vyhrabal ešte asi 12 kameňov veľkosti päste a starostlivo ich povkladal jeden po druhom do pohára. Keď bol pohár plný až po hrdlo a žiadny ďalší kameň sa do nej už nezmestil, spýtal sa:
"Je ten pohár plný?“ a každý v triede zvolal:
"Áno." Expert na hospodárenie s časom sa pýta ďalej:
„Skutočne?“ a siahol pod stôl a vytiahol vrecko štrku, ktorý nasypal na pohár a poriadne ním zatriasol. Štrk sa prepadol do medzier medzi kamene. Znova sa spýtal:
„Je ten pohár plný?“ Tento krát trieda pochopila a jeden povedal:
„Pravdepodobne nie“.
„Správne!“ odpovedal a spoza stola vzal vrecko s pieskom a vsypal ho všade do medzier medzi kamene a štrk. Opäť sa spýtal:
„Je ten pohár plný?“
„Nie!“ zvolala trieda.
„Správne“ odpovedal a vytiahol džbán vody a naplnil pohár až po okraj. Potom sa pozrel na triedu a pýtal sa:
„Čo je pointou tejto ilustrácie?“ Jeden snaživec zdvihol ruku a hovorí:
„Pointou je, že bez ohľadu na to, aký plný je váš program, keď sa skutočne a poriadne snažíte, vždy sa tam vojde nejaká tá vec.“
"Nie," povedal prednášajúci, „to nie je pointa. Pravda, ktorú nám ilustrácia predkladá je tá, že pokiaľ tam nedáme najskôr tie veľké kamene, tak ich tam už vôbec nedostaneme.
Čo sú tie veľké kamene vášho života?
Čas, ktorý trávite so svojimi milovanými, vaše sny, zmysluplné aktivity, učenie, či vedenie druhých?
Pamätajte, aby ste do vnútra dali najskôr tieto dôležité kamene, inak ich tam už nikdy nedostanete.
Teda dnes večer alebo ráno, keď budete premýšľať o tomto krátkom príbehu, opýtajte sa sami seba:
„Čo je týmito veľkými kameňmi v mojom živote? A potom ju dajte do pohára ako prvý.“

 

 

Vierka

Každý z nás vie, ako dokáže človeka zatočiť hľadanie lásky, príbuznej duše a partnera pre celý život. Vierka... príjemná osôbka, ktorá cestovala vlakom každý deň do Čákovho mesta Trenčína do práce. Spoznali sme sa vo vlaku: "Cestovný lístok prosím!" Pozrela na mňa s úsmevom, pohrabala sa v kabelke a nezabudla povedať: "Veď chodíme každý deň, to by ste už od nás nemuseli vypytovať cestovné lístky..." Občas som si sadla k nej a Marte, pohovorili sme o veciach i ľuďoch a zistili sme, že máme spoločnú reč a názory na mnohé veci. Nasledovalo pozvanie ku mne domov, potom ja k nej a tešievali sme sa z každého rána, že sa znovu stretneme vo vlaku, kde som robila sprievodkyňu. Zo vzájomných sympatií, častejších osobných stretnutí, výletov do prírody, posedení v reštaurácii v Trenčíne, prechádzkami k trenčianskemu mostu sa postupne vyvinulo  naše pevné celoživotné priateľstvo. Vtedy som prežívala lásku k mužovi, ktorého som si vzala za manžela a Vierka sa stala mojou osobnou dôverníčkou, príbuznou dušou, trpezlivou poslucháčkou mojich ód o mojom milom. Bola mi na svadbe za družičku, zoznámila sa s manželovým spolužiakom a do roka som zase bola ja jej na svadbe. Stretávali sme sa ako mladé mamičky (vydala sa totiž do susednej obce a presťahovala sa tam) a chodili sme spolu na prechádzky do prírody s deťmi tak, ako som v rodnej dedine chodila na prechádzky s Máňou. Roky plynuli a stále mi bola veľkou morálnou oporou. Milovala mojich synov  a ja jej dievčence a aj po presťahovaní do mesta sme sa navštevovali. Prežila so mnou veľkú  lásku i sklamania, bolesti a veselosti... učila ma robiť knedľu a aj ma to naučila a čo bolo veľkým prínosom pre môj duchovný obzor bola jej úprimnosť, nefalšovanosť, priamosť. Kládla som otázky a ona sa snažila hľadať odpovede, len aby ma potešila, keď mi bolo najhoršie, lebo... "Keď si v probléme, nevidíš východiská a príčiny, tak si do toho zamotaná, ja to vidím inak..." a stačilo mi, že mi túto zázračnú vetu povedala. Akoby z neba duch zostúpil a pošepol mi, ako ďalej riešiť dovtedy neriešiteľné veci. Vierka je stála verná duša a neprekonateľná morálna opora v každej situácii a aj proti všetkým dokáže stáť pri človeku. Takú vzácnu vlastnosť nemá každý človek, ako má moja priateľka Vierka, pretože akonáhle prídu vážne ťažkosti, priatelia zväčša ticho odtiahnu... Vierka však nikdy, ona stojí pri priateľovi ako mramorový stĺp a nič ňou nepohne tak, aby priateľa opustila. Toto som s ňou prežila viac krát a nesmierne si vážim jej pevné a nemenné rozhodnutia stáť pri človeku za každú cenu, aj keď by celý svet bol proti nemu. Charakteristickou črtou u Vierky je práve pevnosť charakteru a státie za svojim daným a povedaným slovom. Na Vierku sa vždy môžem spoľahnúť, je ochotná pomôcť, ale aj potešiť, rozveseliť, zachováva si svojský "nadľahčovací" humor. Nuž, taká je moja priateľka Vierka, ktorú si vážim a mám ju v úcte a na ktorej návštevu sa vždy teším, pokiaľ sa u mňa zastaví, keď ide okolo niečo vybavovať. Nemusíme sa stretávať a predsa vieme, že sme tu jedna pre druhú a nič nás nerozdelí. A to je vzácnosť nad vzácnosti.

Volal mi Boh

Tak počúvaj, čo sa mi stalo. Moje dieťa nechcelo jesť. Tak som mu to dal príkazom a išiel som na balkón fajčiť. Krpec volal, že mám zavrieť dvere, lebo mu je zima. Nové balkónové dvere sa však stále otvárajú, preto som mu povedal, nech ich zvnútra sám zavrie. Môj poslušný Jonáško zavrel - a akonáhle zistil, že sa k nemu nedostanem, odložil lyžicu, zapol si telku a mňa vonku si nevšímal.
Klopal som, ale on sa iba usmieval, pekne som ho prosil, načo začal vyjednávať. Povedal, že otvorí, ak mu sľúbim, že nemusí jesť. Ešteže nepovedal, aby som si kľakol. Takto ponížiť som sa však nechcel. Začal som búchať a nadávať, nech okamžite otvorí. Ďalej sa veselo smial, veľká sranda, ale mňa už v tričku s krátkym rukávom humor prešiel.
Poriadne som tresol do dverí a povedal mu, že ho zderiem ako hada. Môj synček sa zľakol. Potom povedal, že by mi aj otvoril, ale bojí sa, že dostane na zadok. Toto trvalo dobrých dvadsať minút; ľudia z domu oproti pozerali na mňa ako na blázna. Nakoniec som mobilom zavolal na pevnú linku a zmeneným hlasom som si k telefónu pýtal seba samého. Jonáš povedal, že otec nemôže ísť k telefónu, lebo je na balkóne. Nato som odvetil, že ja viem, ako tam svojho otca vymkol.
Jonáš sa opýtal:
-„Odkiaľ to vieš?“
Povedal som, že som Boh a viem všetko, aj to, že nechce jesť. Na druhom konci telefónu bolo chvíľu ticho, potom sa ma spýtal, či ako Boh môžem zariadiť, aby nedostal bitku.
To sa mi nepáčilo, ale na druhej strane, Boh je milosrdný, tak som mu to sľúbil. Jonáš mi potom bez slova otvoril dvere a začal jesť. Ani ja som nič nepovedal, iba som si k nemu sadol a spýtal sa ho, ako mu chutí.
-„Dobre, tata," povedal a po chvíli dodal:
- „Volal mi Boh."
- „A čo povedal?"
- „Že nemáš toľko fajčiť."

 

Lenka a Maťo

Lenka má v mojom srdci zvláštne miesto vzhľadom k faktu, že bola jedna veľká kopa humoru spolu so svojim bratrancom Maťom. Byť s ňou znamenalo "bolenie slabín" od smiechu. Poprežívali sme spolu nejednu veselú chvíľu a čo som na nej najviac obdivovala, tak to bol  v prvom rade jej zmysel pre inteligentný humor a schopnosť v danej chvíli vymyslieť a aj povedať vtipný a výstižný opis človeka, zvieraťa, vecí, prosto mala svojské a veľmi žartovné tak prirovnania, ako opisy udalostí a vecí. A z chalanov si vedela riadne "vystreliť", no prijala aj žarty na svoj účet a to málokto dokáže i dnes. Všeobecne sa ľudia radi bavia na cudzí účet, ale na svoju osobu nedajú dopustiť a sú schopní uraziť sa, ak sa spoločnosť baví na ich účet. Tak toto u Lenky nehrozilo, ako ona dokázala navodiť veselú chvíľu ne účet iných, tak sa bavila aj na svoj vlastný účet. Práve túto vlastnosť som sa naučila od nej, nepoznala som žiadne dievča a neskôr hotovú ženu, ktorá by niečo také dokázala robiť v spoločnosti mužov, ako to dokázala moja priateľka Lenka. Dlhé roky sme sa stýkali, vydala sa, vychovala svoje deti a je už stará mamka ako ja, no po celý život si zachovala zmysel pre humor a schopnosť nadľahčiť dusnú atmosféru, ťažké chvíle života, nešťastie... To je veľký dar od Boha, pretože všetky ťažkosti sa pri nej ľahšie nesú, keď ich dá do humornej polohy a ukáže, že to až také strašné nie je, dá sa to prekonať. Nemusíme sa spolu stýkať, nám obom už roky stačí, že na seba môžeme v dobrom myslieť a pripomenúť si všetky tie šťastné a veselé  chvíle, ktoré sme spolu vždy mali za výdatnej pomoci jej "nahrávača", bratranca Maťa, "ležérneho seladóna", ako sme mu hovorievali v časoch našej mladosti. Ale keď už sa stretneme, stojí to zato, niet konca kraja tak spomienkam, ako oznamovaniu, čo sa udialo za dobu, čo sme sa nevideli a je sa vždy načo tešiť, keďže Lenka má stále dar darov, nadhľad na veci a humorné podanie aj vážnych životných situácií.

Rozprávajú sa dve priateľky.
- Pozerala si sa už niekedy manželovi do tváre pri sexe?
- Áno.
- A ako sa tváril?
- Stal vo dverách a čumel ako puk!

Černoch sa pýta Pána Boha:
-„Bože, prečo mám také tvrdé podošvy na nohách?“
-Aby si mohol kráčať po horúcom piesku.
-„Prečo mám takú čiernu pokožku?“
-Aby ťa poludňajšie slnko nespálilo.
-„Dobre. A prečo mám kučeravé vlasy?“
-Keď budeš utekať cez kríky, aby si sa o vetvičky nezachytil.
-„Ahá! A Bože, prečo teda žijem v Amerike?“

 

Máňa

Máňa, moja priateľka z detstva... hrávali sme sa spolu, chodili do školy, potom na muziky a aj do práce. Priateľka do pohody i nepohody, krásavica, ktorá nemala páru v dedine, mala (a aj stále má) bohatú hrivu vlasov, úsmev na tvári a nádherne sny do budúcnosti.  Pracovala ako včielka medulienka, matke so všetkým doma pomáhala, vedela od detstva piecť veľmi dobre  zákusky a variť chutné omáčky. Spolu sme každú sobotu robili doma upratovanie, "glancovali" sme aj mosadzné kľučky na dverách, aby sme v nedeľu poobede mohli ísť spolu na prechádzky po poľných cestách či do neďalekého hája a rozprávať sa o všetkom možnom i nemožnom.  Keď sme upratali u nej, potom sa išlo upratovať k nám a robota išla rýchlo od ruky. Vystupovali sme spolu v krojoch (bola som oblečená v mužskom kroji, lebo som vedela tancovať mužské kreácie a viesť tanečníčku) v programoch organizovaných v obci Danielou Matúšovou, ako boli napríklad "Dožinky", Deň matiek a podobne. Spolu sme pásli husi a kozy, piekli zemiaky v pahrebe, opekali slaninku, robili karamelový cukor... nezabudnuteľné objavné spoločné výlety do prírody a spoločné záujmy. Mária, zvaná medzi nami Máňa má charakteristickú črtu a tou je prispôsobivosť situáciám. Nikdy nepokazila dobrú náladu, nerozhádala partiu, snažila sa pomáhať slabším... Priateľka  Máňa je nesmierne pracovitý a činorodý človek, ktorý nepostojí a neposedí bez toho, aby nemal niečo v rukách, čiže buď výšivku, buď pletenie, buď obšívanie... prosto ruky má neustále zamestnané niečim, čo ju baví robiť. Aj keď sa dnes stretávame sporadicky, navždy je v mojom srdci ako vzácny človek s darom vernosti, zodpovednosti a prajnosti. Taká je moja priateľka Máňa, ktorú mám rada celoživotne a aj budem mať rada za hrob. 

Vzácne myšlienky

- Nevzdávaj niekomu úctu, keď si pritom myslíš niečo iné.
- Lepší je osud toho, kto mlčí, ako toho, kto hlása.
- Osud poskytuje bohatstvo tomu, kto štedro rozdáva zo svojho majetku.
- Kto sa dokáže ovládať, má odmenu za všetky dobré rady.
- Neexistuje žiadny začiatok, lebo koniec. Jediné čo máme je „TERAZ !“
- Včera je história ..., zajtra je náhodou ..., DNES JE DAROM...
- „Nikdy nepodceňujme silu okamžiku. Jednym jediným gestom môžeme zmeniť život človeka. Niekedy k lepšiemu a tiež občas k horšiemu. Boh nás vložil do života toho druhého, aby sme niekedy zasiahli. Hľadajme Boha v priateľoch!“
-Priatelia sú anjeli, ktorí nás postavia na nohy, keď naše krídla majú problém spomenúť si, ako lietať.
- Pri hľadaní (poznania) nejde o školské vedomosti, ale o pohodu toho, kto nie je posadnutý potrebou učiť sa, pretože tú už nepociťuje.

Murphy je génius!!!

Farndickovo pravidlo: Zhoršovanie vecí nie je ničím ohraničené.

A PEČIEME A VARÍME JEDNA RADOSŤ
TAJOMSTVO: 

Potrebujeme: 6 vajec, 350 gr práškový cukor na cesto, 120 gr práškový cukor na plnku, trocha soľ na špičku noža, 2 lyžice citrónovej šťavy, 1 vanilkový cukor, 3 lyžice vajcového koňaku, 4 lyžice vody, 2 šľahačkové smotany, 1 stužovač, 2 lyžice mandľových lupienok, 250 gr rôzneho letného ovocia (jahody, maliny, čučoriedky, ríbezle, černice).
Postup:
Bielky vyšľaháme so štipkou soli, postupne zašľaháme 200 gr cukru až je sneh pevný a lesklý, pridáme citrónovú šťavu a zvyšných 150 gr cukru. Nakoniec zľahka vmiešame mandľové lupienky.
Dáme na plech papier na pečenie, vyznačíme si dva kruhy a pomocou vrecúška od stredu kruhu zo snehovej masy špirálovite nanesieme dva korpusy. opri miernej teplote a pootvorených dvierkach ich v rúre skôr sušíme ako pečieme až sú pevné a krehké.

Plnka:
Nad parou šľaháme žĺtky so 120 gr cukru, postupne pridávame vodu a šľaháme až vznikne hustý krém. Nakoniec do neho zašľaháme vajcový koňak a za stáleho miešania krém vychladíme nad studenou vodou. Do vychladnutého krému vmiešame polovicu vyšľahanej šľahačky,. Na dno tortovej formy dáme jeden korpus, navrstvíme naň krém, prikryjeme druhým korpusom a dáme na 3 hodiny do mrazničky. Ozdobíme zvyšnou šľahačkou so stužovačom a ovocím.

Paštéta z húb
Potrebujeme:
350g čerstvých hríbov, 100g bravčovej alebo hydinovej pečene, 60g uvarenej ryže, 2 cibule, 100g údenej slaniny, 2 vajcia, soľ, mleté čierne korenie a nové korenie, trochu ďumbieru, tymiánu a mletého bobkového listu, postrúhaná citrónová kôra.
Postup:
Hríby očistíme a spolu s pečeňou zomelieme. Pridáme uvarenú ryžu, cibuľu pokrájanú nadrobno a opraženú na slanine, vajcia, soľ, mleté čierne a nové korenie, ďumbier, tymián, mletý bobkový list a postrúhanú citrónovú kôru. Všetko dobre vymiešame a vo vodnom kúpeli varíme 90 minút.

 

Lýdia, Lillyka

Lýdia, Lillyka... tak to je vzácny človek. Poznáme sa od malička, chodili sme spolu do školy, mali sme obe jedny svadobné šaty... (viď foto)  Lillyka prekonala 15 operácií kĺbov a to už je čo povedať, koľko utrpenia, koľko nových krôčikov po každej operácií musela robiť tak, akoby nikdy predtým nechodila... toľko začiatkov, toľko, modlitieb a prosieb, toľko viery a nádeje s láskou k Bohu a ľuďom, toľko úsilia prekonať všetky prekážky a ísť ďalej, žiť plnohodnotný život... toľko radosti, veselosti, vtipkovania, optimizmu rozdáva po celý svoj život... S manželom postavili dom, splodili dve zdravé deti a keď bolo najťažšie a hrozilo jej, že už nebude vôbec chodiť, vzali si pôžičku na nové umelé kĺby zo švajčiarska a operácia sa podarila, dodnes chodí podopierajúc sa palicami, ale chodí! Mám rada a vážim si moju priateľku Lillyku, prechovávam k nej hlbokú úctu ako k človeku v človeku a po celý náš život. Taká je moja "najstaršia" (časovo) a celoživotná priateľka Lillyka, dnes už stará mama, babka ako ja. 

DOBRE JE BYŤ VESELÝ

V moskovskej galérii visí obraz na ktorom je lúka, na lúke stoh sena a zo stohu trčia dva páry nôh v jednoznačnej polohe.
„Ako sa volá tento obraz?“- pýta sa návštevník.
-„Lenin vo Fínsku.“
-„Aha. A tie nohy špičkou hore sú Leninove?“
-„Nie, to sú nohy Nadeždy Krupskej.“
-„Takže tie nohy špičkou dole sú Leninove?“

-„Nie, to sú nohy Leonida Trockého.“
-„A kde je potom Lenin?“
-„Vo Fínsku!“

Lambada
Ako to vyzeráš? Kto ťa tak doriadil?
-Včera večer som bol u snúbenice - hovorí chlapík. Bola sama doma. Pustili sme si gramofón, tancovali sme lambadu, a vtom prišiel jej otec.
-No a čo, veď ste iba tancovali.
-No hej, ale on je hluchý.
Poď domov

Ide Slovák v Prahe večer z vinárne a na ulici ho osloví černoška:

-„Hej, chrobáčik, nešiel by si so mnou domov?“
-„Neviem čo už ja by som robil v Afrike...“
Dva bacily
-„Ahoj bacil, ako sa máš?“
-„Ále... necítim sa moc dobre, asi som chytil penicilín.“
Viete, kto bol prvý kozmonaut v histórii Česko-slovenska? Ján Hus, ale ten zhorel ešte na odpaľovacej rampe
Viete, čo je maximálne zatajovanie? Keď vám kružidlo tvrdí, že žiadny kruh neexistuje.
Viete kto je najmúdrejší na svete?  Zápalka, má hlavičku a ešte jej to aj páli!
Mamička sa krášli pred zrkadlom. Príde k nej malý Ferko a pýta sa:
- Mamička čo robíš?
- Maľujem sa, aby som bola krásna.
- Mamička a prečo nie si?

Na rohu námestia stojí muž v uniforme. Príde k nemu malý chlapček:
-Ujo, vy ste policajt?
-Nie, ja som železničiar, to som sa len tak sprosto zatváril!

 

Moji priatelia

† Michal  Krpeľan † Jozef  Hedera

†Aninka Novotná

a kamaráti

† Berny  Závodi

† Peter Macko

Česť ich pamiatke!